Falošný pohyb

Stihli sme. Takmer aj začiatok. Cez park sme sa predrali, cez úzku uličku prešmykli, do kostola nesmelo vstúpili a ticho sa započúvali do čierno- žlčového Bohren & Der Club of Gore. Bála som sa vysloviť nahlas tézu o jazze. Vyslovená však bola. Pridané slovíčko dark, ako potrebný prívlastok. Keď som vošla a videla to svetlo nad nimi, sprvoti to vyzeralo, ako keby mali na hlavách veľké čierne klobúky. Bola to však mystická jazzová žiara. 

Cestou za ďalšími zažitkami prvého dňa sme sa zastavili na kus mechanickej reči s performerkou a.k.a Body in the Metal Structure, kedy som nadobudla pocit, že jej/mi chýba druhé telo. Komunikácia dvoch tiel v konštrukcii, ktorá snáď neprejde koróziou, keď na ňu celý piatok bude pršať, by bola konštruktívne zaujímavejšia, opozitne ľudská.

Po príchode do Halle 1 sme sledovali Seefeel a ich radovú stratégiu. Účinná sila a jednota ambientného frakturovaného zvuku. Halle 2= The Field. Návrat do Halle 1 a tam skladateľka spomienok na Berlín a iné. Emika- žena.

Vrcholom, áno vrcholom, ako hold klišé a nonklišé bol díler drum n bass Squarepusher. Zamaskovaný, ožiarený vlastnám blikajúcim svetom. Prebleskovali mi hlavou všetky tie extázy extatických enormne zábavných a uvoľnujúcich výletov do sveta rýchlej a veľmi rýchlej hudby. Experimentoval s davom pomocou úsmevnej gestikulácie, hypnotizoval a hypnotizoval a ešte dlho bude.

V ten piatok naozaj pršalo, predzvesť temna o ktorom sa nedá veľa písať. Snáď len:  Kostol, para, gnóza, zlá predtucha, naplnené zlá predtucha, dobro, symbol, srdce, temná tma, nekonečné svetlo, hviezda no nie na nebi, rituál, Tibet, frekvencia, veľmi nízka frekvencia, štyri holé steny, okno v duši zaprášenej, sloboda, oheň. Ono už aj to meno ma núti zamyslieť sa nad zvláštnym poslom…A on bol vlastne ako my. Smrteľný. Mord.

Človek by čakal, že si vydýchne. Nadýchne čerstvého vzduchu, prehodnotí život, prehodnotí smrť, ale festivalový line-up ponúkol opak. Chris Cunningham, videomág, masochista, lazerový zabiják studu, on nám bol poskytnutý ako odpoveď na otázky.    

Jeden z vrcholov, kedy mi aj tak znelo a zdalo v hlave All is full of love. 

Felix Kubin mi svojím impulzívnym tancom dal impulz na to úžívať si nemecký spev s hravou elektronikou podtrhnutou nemravným video pop artom. V kolaborácií s Marthou Colburn to bolo to, čo si pustíte o desiatej hodine večer pri pomarančovom džúse s kúskami dužiny, ktorá vás aj tak vždy prekvapí. I CAN´T STOP. 

Záver upršaného piatku a minimálne elektronický Pantha Du Prince. Postupne odhaľoval svoje vnútro, možno bol však iba spotený, vďaka neutichajúcej spätnej väzbe pohupujúcich sa dívakov. To bol koniec druhého dňa a hlava bola ťažšia a noc chladnejšia, no pocity hrejivé.

V sobotu to už nebolo nič viac, len vlny TSF a jemný náznak slnka na oblohe, v duši. Lucky Dragons a ich pološialené, pokojné tváre, hudba. Sadli si, napili sa, vyleštili obrúčky, pousmiali a robili to, čo im ide ľahúčko. Komunikovali. Spolu či s nami. Treli o seba zvuky a my sme vnímali.

Kino o tretej poobede. The Ballad of Genesis and Lady Jaye. Zámer bol jasný. Ukázať nám, hlúpym pozemšťanom, že to je len láska, čo nás vedie k činom. Tým pravým. ” I just didn´t want to be alone. I wanted to be with her all the time.” Áno. Toto je cesta k tomu dosiahnúť blaho. Keď sme neskôr videli Genesisa Breyera P- Orridgea bolo to magicko obyčajné. Už bol tam. Odhalil sa a teraz nám prišiel zahrať. Pán Tony Conrad dodal kostolu ešte väčší pokoj. A to ide ťažko. Kolaboráciu dokončil Edward O´Dowd (Psychic TV). Zneli sláky, zneli bicie, hračky, smútok. Smútok.

Zvyšok večera bol rozmazaný vďaka mnohým farbám. Či už v podobe majstrov Of Montreal alebo milučkého punku Hunx and his Punx. Farby sa zdvojnásobili počas veľmi špeciálneho performance Dolce after Ghana, ale nakoniec to prinavrátili do temna Lesbians on Extasy.

Nemala som potrebu písať. Je zaujímavé tvoriť hmotné pocity chvíľ pominuteľných. Donaufestival 2012 a Krems ma idylicky vrátili do raja. Hudba je strašne fajn.

photo: Florian Schulte (Donaufestival)

časť sakrálna…

Človek mysliaci a kráčajúci Kremsom získava po prvých metroch status nedotknuteľnosti. Na ulici sa nemá komu vyhýbať. Hŕstka automobilov stojí na prechode s 10 metrovým odstupom. Šofér sklápa oči a minimálnym gestom naznačuje chodcovi choď choď. Za oknami sa čaká na náznak prvej hroznovej bobule v okolitých viniciach, Nemci a Česi svorne hrajú faraóna v karavanoch donauparkcampingu, ktorý opúšťajú len zavčas rána nikým nevidení. Ostávajú teda dve možnosti. Prvá, že miestne obyvateľstvo hromadne tiahne s modlitebnou knižkou do roztrúsených božích chrámov. Druhá (v onej hodine pravdepodobnejšia), že práve iný moderný chrám vysvätený a obmývaný Dunajom market Hofer hostí fanúšikov všetkého čo je čerstvé, lacné a kvalitné. Aj keď to znie ako skryté motto Pitchforku nájdete tu skôr miestne experimenty a alúzie na Alva Nota v podobe kompozície pre čiarové kódy. Anne-James Chatona pripomenie odriekavanie produktov a ich hodnôt. Mikro a makro vesmír však funguje taktiež bez návštevníkov a preto sa pátranie po ľudských identitách mení na pochod po meste duchov. Prečo aj nie, keď máte možnosť počuť Bohren & Der Club of Gore, Briana Williamsa alias Lustmorda a Genesisa Breyer P-Orridgea, vytvoriť si takúto atmosféru nie je vôbec zložité dokonca je to takmer nevyhnutné.

Prvý deň druhej časti Donaufestivalu priniesol so západom slnka ťaživú, dymom prehustenú seansu minoritného kostola v podaní doom jazzového zoskupenia Bohren & Der Club of Gore. Decentne nasvietený plagát s názvom skupiny a postupne z temnoty sa vynárajúci saxofón, gytara, či plešina bez príslušného tela vytvorili v gotických kulisách hedonisticky nasladnutú chuť pominuteľnosti na špičke jazyka. Vybájeným snom ostáva počuť hudbu tohto nemeckého kvarteta (pôsobiaceho na scéne už 20 rokov) v dedinských začmudených krčmách podobných tým z filmov Bélu Tarra, ktorými kedysi znel hlas Rezső Seressa.

O 24 hodín neskôr….Brian Williams pod pseudonymom Lustmord priamo vytýčenou cestou od panenského prameňa dark ambientu až ku konkrétnym prísediacim telám vyniesol fatálny rozsudok. Peklo alebo nebo. Temné peklo a tmavé nebo v každom prítomnom. Posledné rozhodnutie však ostávalo na poslucháčoch, ktorí v grandióznej projekcií vyhľadávali skryté symboly projektujúc si tak vlastné kreatúry zarývajúce sa do podvedomia. Táto možnosť zasahovať do Lustmordovej obrazovej poetiky obohatenej o nízke frekvencie (rezonujúce v spodnej časti tela) rozpustila poslucháča na molekuly stúpajúce smerom na hor alebo ho naopak rozomlela na jednotky k pekelnému spracovaniu. 

Najviac sa ale čakalo na praotca (industriálnej hudby), hermetika, dokonalú bytosť (hermafrodita) Genesisa Breyer P-Orridgea. Stačí zadať wikipedické heslá COUM Transmission, Throbbing Gristle, Psychic TV, pandrogyne, stačí sa započúvať a cítiť, že tento ojedinelý zážitok bude patriť k vrcholom subjektívnej koncertnej kroniky. V spoločnosti s experimentátorom newyorskej avantgardy Tonym Conradom hrajúcim na husle a iné strunové kutilské vychytávky (pôžitkársky pripomínajúc Milana Adamčiaka) a Edward O‘Dowda (bubeník v poslednej perióde Psychic TV) vytvoril rituálny koncept zostavený z husľovej improvizácie, elektronických ruchov, posvätných ťahov slákom s odkazom na psychadelickú éru The Velvet Undeground (a na P-Orridgeovu mŕtvu ženu Lady Jaye).

Tým trojdňová púť do minoritného kostola skončila. Nedá mi nespomenúť ostýchavú dvojicu Lucky Dragons, ktorá však popri ostatných troch projektoch obstála iba ako akýsi večný udržiavateľ zahmleného prostredia katedrály, dvaja pomocní miništranti- prínos do budúcna. 

časť profánna…

Prvý nočný súboj Donaufestivalu v hale 1 zohrali v jednom rohu usadeníSeefeel a Squarepusher za družstvo Warp records a v druhom osamelá mladá rozhľadená paripa Ema Jolly aka Emika za Ninja Tune. Bol to ale súboj nanajvýš teatrálny. Podobne ako vo wrestlingu aj tu si zápasníci vzájomne nahrávali pri budovaní atmosféry. Najprv Seefeel po minuloročnom návrate (pauza 15 rokov) vytvorili dadaisticku koláž hutného zvuku basgitary, elektroniky, industriálnych názvukov miestami až s post-rockovým nabaľovaním dejovej linky. Do takto zelektrizovanej haly vtlačila svoju rozbehnutú káru plnú úspechov producentka a speváčka s českým koreňom Emika. Vábne spojenie nasladlého popu, dubstepu s obsesiou slovom temný/á/é splnilo očakávania, ktoré (môžem potvrdiť) nie sú len módnou záležitosťou tancuchtivých mlokov. Vrchol večera zabezpečil svojou audiovizuálnou show k tohtoročnému albumu Ufabulum vo zváračskej ochrannej maske elektronický mág Tom “Squarepusher” Jenkinson. Plexisklo masky nahradil ledkovou plochou, ktorá mu umožňovala splývať so zadným panelom, čím sám nadobudol pôsobil ako robotický pracovník elektrárne (sám uvádza, že pomocou tejto show chce zhmotniť detskú predstavu hudby ako elektrárne). Odľahčená fúzia elektronického experimentu s prechodmi k drum and bass nenecháva jedinú obeť ataku statickú a záver večera sa mení na maratón bez prestávky. 

Kolonky “nezabudnuteľný audiovizuálny skvost” doplnil o deň neskôrChris Cunningham. Na piatich plátnach rozstrihal svoju vizuálnu tvorbu (klipy pre Björk, Portishead, Aphexa Twina…) a tieto obrazové a (pôvodné) zvukové častice usporiadal do nekončiaceho výkriku deviantného maniaka s laserom vypaľujúcim oči v ruke. V novom šate zazneli skladby Come On My Selector (Squarepusher), Rubber Johnny, Flex(Aphex Twin), Sheena Is A Parasite (The Horrors), New York Is Killing Me(Gil Scott-Heron) a iné aj z Cunninghamovej vlastnej tvorby neopúšťajúcej však aphexovské hranice. Z nemeckého zástupu retro futuristického popu Felixa Kubina, elektornického minimalizmu Pantha du Prince a dvojice Walls vyberám práve projekt druhého menovaného.Hendrik Weber mlčí už takmer dva roky po poslednom albume Black Noise (2010, u kritikov vyvolal ambivalentné reakcie) vydanom na značke Rough Trade records. Na jednej strane upustenie od tanečnejšej roviny, na tej druhej vám však nedovolí poživačne sedieť v prítmí obľúbeného kresla. V živom prevedení postupne vyzliekajúceho sa Webera boli spojené obe strany názorov do harmonického celku na vlnách potápajúceho sa korábu sály v masovej lakotnej slasti. 

Posledný večer queer projektov zahájil kabaret večne meniacich sa postavičiek of Montreal. Následne zaviali vetry minulosti z klubu CBGB so spomienkou na Ramones to boli práve Hunx And His Punx. Hercules And Love Affair a Lesbians on Ecstasy to bola už len rozlúčka v podobe extázy na ktorú mi už bohužiaľ nevystačili sily.

Vyhnanie do raja, ako znelo heslo festivalu v mojom prípade znamenalo hľadanie synoným k slovu hedonizmus, ktoré možno bez prvotného úmyslu nájsť v tomto reporte niekoľko. Utópia existuje a ja som sa ňou nechal s radosťou zmetať, miasť, unášať a vynášať.

photo: Florian Schulte (Donaufestival)

Po dlhom čase čistý, ženský, hudobný hedonizmus. 

Carter Tutti Void - Transverse (Mute, 2012)

Tepaný tok rozpustilej industriality. Recykláciu recyklácie Chris Carter povýšil na gradačnú krivku smerujúcu do stratena.